Oznam

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude pre verejnosť 19.5.2024 (nedeľa) zatvorená.

Oznam: Otváracie hodiny počas sviatkov

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude pre verejnosť

Sklenené vajíčka

Sklenené vajíčka predstavujú jednu z najkrajších ukážok ľudového prejavu v sklárskej tvorbe. Najčastejšie vznikali až keď sklári dokončili svoju hlavnú prácu. Následne sa mohli venovať výrobkom podľa ich vlastného vkusu, ako napríklad rozličné ťažítka, či už spomínané sklenené vajíčka, ktoré slúžili prevažne ako dekoračné predmety a predávali sa napríklad na jarmokoch.

Vajíčka vznikali v rozličných farbách, tvaroch a veľkostiach. Väčšie vajíčka, obvykle na nôžkach, alebo zložené z niekoľkých kusov predstavovali vzácnejšie kúsky. Slúžili prevažne ako dekoratívne predmety a mohli byť ideálnym darom pre významnú návštevu. Menšie rôznofarebné vajíčka si našli využitie napríklad aj ako náhrada za klasické kraslice, ktoré sa rozdávali na Veľkú noc. Aj z tohto dôvodu boli obzvlášť populárne v regiónoch so sklárskou históriou, ako napríklad Novohrad.

Spôsobov ako vyhotoviť takéto vajíčko bolo mnoho a pri ich výrobe bolo možné uplatniť takmer všetky zručnosti, ktoré sklári ovládali. Mohli tak naplno využiť svoje umelecké cítenie a preukázať svoju kvalitu. Aj z tohto dôvodu bývali predkladané v hutách ako tzv. majsterštuk, teda majsterský výrobok, ktorým mohol sklár dokázať svoju odbornú zdatnosť na to, aby bol povýšený na úroveň sklárskeho majstra.

Výroba vajíčok ale mohla byť aj dobrým prostriedkom na precvičenie a nadobudnutie základných zručností sklárov pri práci so sklovinou a jej ručným tvarovaním. Na tento účel mohli slúžiť jednoduché vajíčka z čírej, alebo farebnej skloviny, ktoré boli vyrábané naberaním skloviny na píšťalu a vyfúknutím do formy.

Keďže sa jedná o ručnú výrobu predstavuje každý jeden kúsok originál. Aj keď sa samotné tvary výrazne nemenili, o to výraznejšie sa menil ich dekor a veľkosť. Populárnou technikou bola výroba vajíčok z viacerých druhov farebnej skloviny. Na tento spôsob výroby sa využíval tzv. sklársky rubín. Bola to sklenená tyč z farebného skla. Po vyrobení vajíčka sa rozžeravený sklársky rubín priložil na jeho povrch a ťahaním na vajíčku zanechával rozmanité farebné škvrny a tvary. Pri väčších vajíčkach sa využívala technika hutného zdobenia, kedy bolo vajíčko dozdobené nálepmi z číreho, alebo farebného skla, ktoré sa nalepili na povrch vajíčka a následne sa formovali do rozličných podôb. Pri výrobe vajíčok bolo populárne aj využívanie opálového skla. Vajíčka z tohto bieleho neprehľadného skla sa najčastejšie dozdobovali využívaním sklárskeho rubínu. Medzi ďalšie populárne techniky dozdobovania vajíčok patrilo napríklad krakelovanie, brúsenie, rytie, maľovanie, alebo vrstvenie skla.

V rámci úspešného projektu s názvom „Akvizícia historického skla zo zaniknutých sklární stredného Slovenska“ bola podporená Fondom na podporu umenia akvizícia šestnástich rôzne dekorovaných sklenených vajíčok prevažne z 2. polovice 20. storočia, využívaných v novohradských domácnostiach.



Text: Martin Katreniak, historik NMG

Otváracie hodiny NMG počas Veľkonočných sviatkov

📍Oznam: Otváracie hodiny NMG počas Veľkonočných sviatkov

- Piatok 29. 03. 2024: Zatvorené

- Sobota 30. 03. 2024: 09:00-17:00

- Nedeľa 31. 03. 2024: Zatvorené

- Pondelok 01. 04. 2024: Zatvorené

Ženy s paletami - umelkyne Novohradu

V súčasnosti nie je nič zvláštne na tom, že sa na scénach umeleckého diania stretávame so ženami tak často, ak nie aj častejšie, ako s mužmi. Ženská kreativita sa prejavovala s obdobnou silou aj v minulosti, hoci osudy žien a ich spoločenské postavenie im umožnilo rozvíjať svoje umelecké schopnosti v oveľa užších medziach, ako to bolo dané u talentovaných jedincov mužského pohlavia.


Je pravdepodobné, že kvôli tomu ženy – umelkyne, ktoré sa narodili do roku 1930 a sú evidované v Novohradskom múzeu a galérii v zozname novohradských umelcov, nachádzame len sporadicky. Náš článok mienime venovať práve im. Rok 1930 sme určili ako hornú časovú hranicu narodenia najmä preto, lebo ženy narodené po tomto roku už mali vo svojej mladosti iné životné podmienky v časoch „budovania socializmu“ a ich prítomnosť v umeleckom dianí sa čoraz viacej zosilnila. Pri staršej generácii žien však ešte nebolo také obvyklé pripravovať sa na zamestnanie, alebo študovať a budovať si kariéru, ako to neskôr od nich vyžadovala spoločnosť. Faktom je, že z novohradských výtvarníčok staršej generácie už žiadna nežije a spomienky na ne z povedomia ich prostredia čoraz viacej upadajú do zabudnutia.


Poniektoré mená sú síce zaznamenané, vieme však o nich len veľmi málo – okrem mena a priezviska možno dátum a miesto narodenia či úmrtia. Ich osudy spolu s ich tvorbou sa však vytrácajú z pamäte. Takým je meno umelkyne Etelky Gimserovej, narodenej 14. októbra 1876 v Cinobani a zosnulej údajne v roku 1919.


Ďalšia žena na palete umenia bola Mária Feldsamová, narodená okolo roku 1900 vo Zvolene, ktorá žila v Lučenci a neskôr sa vysťahovala do Ameriky. Z jediného zdroja, ktorý nám o nej ostal, sa dozvedáme, že sa venovala maľbe a úžitkovému umeniu, teda tvorbe umelecky opracovaných kožených predmetov a textilu a v ich opracovaní si vytvorila vlastnú techniku. Článok z časopisu Nový Svet z roku 1930 sa ku nám dostal prostredníctvom jej lučenského príbuzného L. Feldsama, ktorý sa vo voľnom čase tiež venuje maľovaniu.

Portrét a práce M. Feldsamovej na titulnej stránke časopisu Nový svet (1930, 5/1)
Práce M. Feldsamovej v časopise Nový svet (1930, 5/1)

Ak by sa medzi vami, milí čitatelia, našli príbuzní/priatelia/známi spomenutých osobností a vedia poskytnúť informácie, resp. majú doma diela od spomenutých autoriek, budeme radi, ak nás budete kontaktovať, pretože je dôležité, aby sme ich pre budúce generácie zachovali v databáze našej kultúrnej pamäťovej inštitúcie.


V zozname novohradských umelkýň sa však nachádzajú aj také mená, o ktorých vieme trochu viacej, a to vďaka tomu, že si ich rodina, príbuzní alebo známi uchovali spomienky, diela a dokumenty, ktoré sú dôležitým základom pre ďalší výskum.


V tomto článku vám bližšie predstavíme dve nadané umelkyne z Novohradu, ktoré boli síce rovesníčky, avšak je málo pravdepodobné, že sa aj poznali. Jednou z nich je maliarka a pedagogička Ida Szilágyi (24. 3. 1922 Šíd –13. 12. 1999 Fiľakovo) z južného Novohradu a maďarskej národnosti, druhá národnosti slovenskej Jaroslava Fabríciová (3.12.1923 Ozdín – 5.5.2002 Bratislava) zo severnej časti tohto regiónu. Obe mali zhodou okolností akademické vzdelanie nedokončené z vlastnej vôle, i keď z rôznych dôvodov. Predsa ich však spája ženský osud, oddanosť vychovávaniu nastupujúcej generácie, čo im rozvíjanie vlastnej tvorby z časového a možno aj iného hľadiska zabrzdilo.

Ida Szilágyi sa narodila v obci Šíd pri Fiľakove 24. marca 1922 ako dcéra učiteľského páru pôsobiaceho v obci. Jej talent sa prejavoval už odmalička. Keď vyrástla, učila sa umeniu na kurze v Budapešti u akademického maliara Istvána Szőnyiho a Rezsőho Burghardta. Štúdium musela prerušiť kvôli príchodu sovietskych vojsk v roku 1944. Po vojne ju prijali na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, študovala pod vedením prof. Ladislava Čemického. Štúdium však prerušila, pretože v roku 1951 v povojnovom Československu znovuzriadili školy s vyučovacím jazykom maďarským, ktoré bolo potrebné súrne naplniť pedagógmi. Aj Idu Szilágyi vyzvali, aby sa ujala miesta výtvarného pedagóga vo Fiľakove. Rozhodla sa to prijať, čo znamenalo, že musela prerušiť štúdium. Neskôr diaľkovo vyštudovala odbor učiteľstvo výtvarnej výchovy a matematiky.

Ida Szilágyi pri svojom domove v Šíde.

Nikdy sa však nevydala, jej deťmi boli jej žiaci, učila ich od 2. do 9. ročníka. Bola vynikajúcou pedagogičkou, svojich žiakov učila nielen základné výtvarné techniky, ale aj praktickejšie remeselnícke zručnosti, ako makramé či tkanie. Viacerí z jej žiakov sa stali tiež výtvarníkmi. Popri pedagogickej práci jej vlastná voľná tvorba ostala viac-menej záľubou, maľovala zátišia, krajiny, veduty a figurálne obrazy, kopírovala aj diela slávnych majstrov. Väčšinu svojich prác darovala známym, pre seba si nechala len niekoľko kresieb, malieb a štúdií.

Ida Szilágyi: Ranné zátišie, olej na plátne
(zdroj: https://dka.oszk.hu/html/kepoldal/index.phtml?id=33659)

Príbeh Jaroslavy Fabríciovej poznáme oveľa detailnejšie, a to nielen preto, že v roku 1988 mala výstavu vo vtedajšej Novohradskej galérii, ale aj preto, lebo sa o jej duchovnú aj materiálnu pozostalosť postarala rodina. Jej dcéra, tiež umelkyňa, sochárka, keramička a arteterapeutka Jaroslava Šicková-Fabrici vydala v roku 2021 knihu s názvom Ozdínska zelená, v ktorej z pohľadu dcéry opisuje spomienky na matku, rodinu a na detstvo. Cez jej láskyplný pohľad sa vynára postava intelektuálne založenej ženy, matky, ktorá ako sľubne začínajúca sochárka svoju kariéru nakoniec obetovala rodine.

Portrét J. Fabríciovej

Sochárka, maliarka, stredoškolská učiteľka Jaroslava Fabríciová, rodená Ďurišková sa narodila 3. decembra 1923 v Ozdíne. Ako talentované dievča sa výtvarnej tvorbe začala venovať už na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom pod vedením akademického sochára Františka Draškoviča. Po maturite sa zapísala na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave do Oddelenia maľovania a kreslenia. Učili ju významní umelci a profesori, akými boli Ján Mudroch, Gustáv Mallý, Dezider Milly, Jozef Kostka či Koloman Sokol. Jej sľubný talent dokazuje aj fakt, že po vojne v roku 1949 ju profesor Jozef Kostka pozval na novozriadenú Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Do rozvíjajúcej sa kariéry však vstúpila láska, kvôli ktorej sa mladá umelkyňa rozhodla opustiť štúdium v roku 1951. Vydala sa za právnika Ondreja Fabriciho, stala sa z nej matka, no naplno sa venovať sochárstvu v jej vlastnom ateliéri jej už život nedoprial. Tvorila busty svojich blízkych v provizórnom ateliéri, akým bol napr. kuchynský stôl, z ktorého sa jej raz už vymodelovaná socha dieťaťa zrútila a zničila.


Hoci sa Jaroslava Fabríciová počas svojho života musela vzdať technicky aj priestorovo náročnej sochárskej činnosti, aj tak ostalo po nej niekoľko pôsobivých prác. Dojímavý príbeh sa spája s bustou jej otca Pavla Ďurišku, ktorú modelovala v jeden celý deň a ktorú plánovala dokončiť nasledujúci deň. Model busty sa však druhého dňa už nedožil. Jeho portrét je však aj vo svojej nedokončenej podobe výrazný a pôsobivý.

J. Fabríciová: Nedokončená busta autorkinho otca Pavla Ďurišku z Ozdína

Kvôli horeuvedeným dôvodom sa teda umelkyňa odvrátila od sochariny ku komornejšej tvorbe – kresleniu a maľovaniu. Jej námetmi boli najviac zákutia rodnej krajiny, portréty svojich milovaných a zátišia.


Mala 43 rokov, keď ovdovela a ako matka- samoživiteľka živila svoju rodinu z pedagogickej činnosti – v rokoch 1962 – 1981 učila na Strednej umelecko-priemyselnej škole, neskôr Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave. Prvú samostatnú výstavu mala už v pokročilom veku, v roku 1988 v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a Novohradskej galérii v Lučenci. Druhú mala opäť v Novohradskej galérii už post mortem v roku 2003 spolu s dielami dvoch dcér, Jaroslavy a Ľubice.

J. Fabríciová: Slavkovský štít

Článok napísala: Andrea Németh Bozó

Zdroje:

Dokumentačné fotografie – osobný archív Attilu Agócsa o pozostalosti Idy Szilágyi.
Digitális képarchívum: https://dka.oszk.hu/html/kepoldal/index.phtml?id=33659
Jaroslava Fabríciová: Ozdínska zelená. Terra Therapeutica, 2021
Reprodukcie diel J. Fabríciovej – rodinný archív
REKUS, regionálny mesačník, NOVEMBER 2013, 23. Ročník, 11. Č.
Mária Feldsamová. Nový svet (1930, roč. 5, č. 1, str. titulná, 4-7)

Digitálny suvenír - Plagát 001/2024

Kúsok umenia domov. Vytvorte si doma svoju galériu. Aktuálne je dostupný vo formáte A3 🙂 K výstave Sadnite si, prosím II.

Stiahnuť si ich môžete tu: Plagáty na stiahnutie / uložené na Google Disk NMG

Digitálny suvenír - Plagát 013/2023

Kúsok umenia domov. Vytvorte si doma svoju galériu. Aktuálne je dostupný vo formáte A3 🙂 K výstave Sadnite si, prosím II.

Stiahnuť si ich môžete tu: Plagáty na stiahnutie / uložené na Google Disk NMG

Predmet mesiaca: Február

Janko Alexy: Ujo z Lučenca

Janko Alexy (*25.01.1894 Liptovský Mikuláš – 22.09.1970 Bratislava) - maliar, prozaik, publicista, národný umelec. V rokoch 1906 - 1912 študoval na gymnáziu v Lučenci. Býval u rodiny strýka Ferdiša Alexyho v dome na ulici Veľkého Bega (dnes ul. J. Kármána). Jeho matka pochádzala z Lučenca, o svojom rodnom meste rozprávala vždy „so slzami, ako o dákom svätom meste“. Ako dvanásťročného chlapca ho zapísali na lučenské gymnázium, kde zistil, že „život nie je majáles“. Spomienky na pobyt v meste opísal vo svojej autobiografickej knihe s rovnakým názvom – Život nie je majáles. Jedná sa o zaujímavé čítanie o živote Lučenca na začiatku 20. storočia, v čase Rakúsko-Uhorska. Alexy vo svojich spomienkach zážitkovo opisuje vtedajší život Lučenčanov, národnostné pomery a rôzne politické smerovanie doby z pohľadu mladého chlapca a to bez odsudzovania, jemnou sebareflexiou a aj humorným nadhľadom. Na seba ako mladého chlapca spomína nasledovne: „Bol som takým chudokrvným, drobučkým mládenčekom. Mal som na sebe pásikavé, plátené šatôčky, bol som naozaj len tak ledabolo oblečený. V Mikuláši to stačilo, ale tu v Lučenci, ozaj nie.“ – opisoval svoj príchod do Lučenca. Ďalej sa dozvedáme o jeho osude nasledovné:

„Učenie mi nešlo. Na matematike, ktorú profesor Gedő prednášal, sotva som čomu rozumel, a keď ma vyvolali, tak sa mi zakrútila hlava a zakaždým som utŕžil štvorku. K Vianociam vysvitlo, že zo štyroch predmetov dostanem upomienku.... Strýko rázne povedal: Nepozostáva nič iného, ako ho dať za krajčírskeho učňa, alebo snáď do papiernického obchodu. Aj obuvníkom by mohol byť.“

Janko Alexy: Ujo z Lučenca
Pastel, papier, 1926-1931
Zo zbierkového fondu Novohradského múzea a galérie

Aj to sa však vyriešilo potom, čo mu našli korepetítora, siedmaka Kolomana Nagya, syna kalvínskeho učiteľa:  „ktorý robil dojem veľmi seriózneho človeka a každý deň sa so mnou zaoberal... veď na Veľkú Noc už nedošla žiadna upomienka.“

Spomienky vykresľujú aj rôzne charaktery vtedajších ľudí a ich spôsoby správania a rozmýšľania. Medzi nich patril aj strýko Ferdo Alexy, kominársky majster, spolu so svojím kamarátom Jánom Valihorom, katolíckym farárom. Obaja boli zástupcovia verejného života mesta. „Náš strýko, i keď jeho maďarčina vyznievala na posmech, spolu s farárom Jánom Valihorom, rodákom z Nemeckej Ľupče, patril medzi najpopulárnejších občanov mesta.“

„Veď môj strýko platil tu za magnáta. Župan Novohradskej župy býval, myslím, v Balašských Ďarmotách alebo v Rimavskej Sobote, nemal tu kto reprezentovať. Jedine náš strýko robil parádu, ako župan Martin Szentiványi v Liptove. Náš strýko si každé ráno vyšiel na vinicu (ktorú on založil) a to na zlatožltej bričke, ťahanej dvomi lesknúcimi sa koníkmi, Činošom a Šarmantom. Kočiš, sediaci na baku, mal na sebe šnôrovanú mentielku a na hlave čierny, struhami opatrený klobúčik. V Lučenci každý vedel, že u strýka odbavujú hostiny, v dome na ulici Veľkého Bega, alebo na vinici.“

Zmieňuje sa aj o tom, že ako mladý mal na strýka ťažké srdce kvôli jeho neštedrosti voči nemu: „Nikdy som nemal odvahy pýtať si od neho haliera... Potom prišla maturita. Ej, ale som sa len potil, ale prešiel som. Bolo aj spoločné stretnutie, na to sme potrebovali desať korún. Pýtal som o ne strýka a on chladne povedal: - A kto ich nemá, ten čo urobí? – Nešiel som na rozlúčkový večierok a keď som odišiel z Lučenca, strýkovi som nikdy nepísal. A nebolo to pekné, ale viete, ako je to: v srdci mladých ľudí leží tvrdý kameň – nevďak. Bol som aj ja nevďačný.“

Svojho strýka však zvečnil neskôr, už ako dospelý na pastelovom obraze vo svojej fajkárni. Sedí tam  v zelenom kabáte zamyslene, hľadiac pred seba, s dlhou fajkou v ústach, ruky opreté na vedľajších kusoch nábytku. Za ním na komode sú v rade umiestnené podobné fajky s dlhými pipasármi. Celkovo z postavy strýka vyžaruje akýsi nepokoj, ako z človeka, ktorý potrebuje byť stále zaneprázdnený a má neustále nutkanie zdieľať svoje myšlienky s niekým.

Alexy sa do Lučenca vrátil až v roku 1958, kedy už v strýkovom dome, ktorý počas vojny trafila strela zo šrapnela, bola zriadená zámočnícka dielňa. Stará žena pri potoku Tuhára sa však ešte dobre pamätala na Ferdiša Alexyho a farára Valihoru. Pri tejto návšteve Alexy, už ako široko-ďaleko známy zaslúžilý umelec (1954) podporil aj iniciatívu na obnovu haličského zámku, čo veľa pridalo k jeho skorému obnoveniu. V roku 1969 ho vyhlásili za čestného občana mesta Lučenec. V tomto roku si pripomíname jeho 130. výročie narodenia.

Vypracovala: Andrea Németh Bozó

Zdroje:

Alexy, J.: Život nie je majáles. Autobiografia. Slovenský spisovateľ, 1956

Pamätnica lučenského gymnázia 1870 – 1970, str. 19-27, vydalo riaditeľstvo školy 1970 

Farebná paleta fondu NMG

Farebná paleta zbierkového fondu NMG 🙂 Predstavujeme si zbierku Novohradského múzeu a galérie, z ktorých vytvoríme farebnú paletu dejín kultúry nášho regiónu. Farby z čalúneného nábytku, ktorý je súčasťou výstavy Sadnite si, prosím II. Výstavu Sadnite si, prosím II. predlžujeme do 24.2.2024

Hex kódy farieb: # C48A2F # 7C340A

Oznam: Otváracie hodiny počas sviatkov

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude od 24.12.2023 do 01.01.2024 zatvorené. Vidíme sa 02.01.2024 🙂

Skip to content