Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude pre verejnosť 29.8.2024 (štvrtok) otvorená.

Kúsok umenia domov. Vytvorte si doma svoju galériu. Aktuálne je dostupný vo formáte A3 🙂 K výstave Party v 21. storočí.

Stiahnuť si ich môžete tu: Plagáty na stiahnutie / uložené na Google Disk NMG

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude pre verejnosť 5.7.2024 (piatok) otvorená.

Od 1. júna 2024 je Novohradské múzeum a galéria otvorené do 18:00 🙂

Pondelok - zatvorené

Utorok - Nedeľa 10:00 - 18:00

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude pre verejnosť 19.5.2024 (nedeľa) zatvorená.

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, bude pre verejnosť

• 1.5.2024 zatvorená
• 8.5.2024 zatvorená

Sklenené vajíčka predstavujú jednu z najkrajších ukážok ľudového prejavu v sklárskej tvorbe. Najčastejšie vznikali až keď sklári dokončili svoju hlavnú prácu. Následne sa mohli venovať výrobkom podľa ich vlastného vkusu, ako napríklad rozličné ťažítka, či už spomínané sklenené vajíčka, ktoré slúžili prevažne ako dekoračné predmety a predávali sa napríklad na jarmokoch.

Vajíčka vznikali v rozličných farbách, tvaroch a veľkostiach. Väčšie vajíčka, obvykle na nôžkach, alebo zložené z niekoľkých kusov predstavovali vzácnejšie kúsky. Slúžili prevažne ako dekoratívne predmety a mohli byť ideálnym darom pre významnú návštevu. Menšie rôznofarebné vajíčka si našli využitie napríklad aj ako náhrada za klasické kraslice, ktoré sa rozdávali na Veľkú noc. Aj z tohto dôvodu boli obzvlášť populárne v regiónoch so sklárskou históriou, ako napríklad Novohrad.

Spôsobov ako vyhotoviť takéto vajíčko bolo mnoho a pri ich výrobe bolo možné uplatniť takmer všetky zručnosti, ktoré sklári ovládali. Mohli tak naplno využiť svoje umelecké cítenie a preukázať svoju kvalitu. Aj z tohto dôvodu bývali predkladané v hutách ako tzv. majsterštuk, teda majsterský výrobok, ktorým mohol sklár dokázať svoju odbornú zdatnosť na to, aby bol povýšený na úroveň sklárskeho majstra.

Výroba vajíčok ale mohla byť aj dobrým prostriedkom na precvičenie a nadobudnutie základných zručností sklárov pri práci so sklovinou a jej ručným tvarovaním. Na tento účel mohli slúžiť jednoduché vajíčka z čírej, alebo farebnej skloviny, ktoré boli vyrábané naberaním skloviny na píšťalu a vyfúknutím do formy.

Keďže sa jedná o ručnú výrobu predstavuje každý jeden kúsok originál. Aj keď sa samotné tvary výrazne nemenili, o to výraznejšie sa menil ich dekor a veľkosť. Populárnou technikou bola výroba vajíčok z viacerých druhov farebnej skloviny. Na tento spôsob výroby sa využíval tzv. sklársky rubín. Bola to sklenená tyč z farebného skla. Po vyrobení vajíčka sa rozžeravený sklársky rubín priložil na jeho povrch a ťahaním na vajíčku zanechával rozmanité farebné škvrny a tvary. Pri väčších vajíčkach sa využívala technika hutného zdobenia, kedy bolo vajíčko dozdobené nálepmi z číreho, alebo farebného skla, ktoré sa nalepili na povrch vajíčka a následne sa formovali do rozličných podôb. Pri výrobe vajíčok bolo populárne aj využívanie opálového skla. Vajíčka z tohto bieleho neprehľadného skla sa najčastejšie dozdobovali využívaním sklárskeho rubínu. Medzi ďalšie populárne techniky dozdobovania vajíčok patrilo napríklad krakelovanie, brúsenie, rytie, maľovanie, alebo vrstvenie skla.

V rámci úspešného projektu s názvom „Akvizícia historického skla zo zaniknutých sklární stredného Slovenska“ bola podporená Fondom na podporu umenia akvizícia šestnástich rôzne dekorovaných sklenených vajíčok prevažne z 2. polovice 20. storočia, využívaných v novohradských domácnostiach.

---

Text: Martin Katreniak, historik NMG

Oznam: Otváracie hodiny NMG počas Veľkonočných sviatkov

- Piatok 29. 03. 2024: Zatvorené

- Sobota 30. 03. 2024: 09:00-17:00

- Nedeľa 31. 03. 2024: Zatvorené

- Pondelok 01. 04. 2024: Zatvorené

V súčasnosti nie je nič zvláštne na tom, že sa na scénach umeleckého diania stretávame so ženami tak často, ak nie aj častejšie, ako s mužmi. Ženská kreativita sa prejavovala s obdobnou silou aj v minulosti, hoci osudy žien a ich spoločenské postavenie im umožnilo rozvíjať svoje umelecké schopnosti v oveľa užších medziach, ako to bolo dané u talentovaných jedincov mužského pohlavia.

Je pravdepodobné, že kvôli tomu ženy – umelkyne, ktoré sa narodili do roku 1930 a sú evidované v Novohradskom múzeu a galérii v zozname novohradských umelcov, nachádzame len sporadicky. Náš článok mienime venovať práve im. Rok 1930 sme určili ako hornú časovú hranicu narodenia najmä preto, lebo ženy narodené po tomto roku už mali vo svojej mladosti iné životné podmienky v časoch „budovania socializmu“ a ich prítomnosť v umeleckom dianí sa čoraz viacej zosilnila. Pri staršej generácii žien však ešte nebolo také obvyklé pripravovať sa na zamestnanie, alebo študovať a budovať si kariéru, ako to neskôr od nich vyžadovala spoločnosť. Faktom je, že z novohradských výtvarníčok staršej generácie už žiadna nežije a spomienky na ne z povedomia ich prostredia čoraz viacej upadajú do zabudnutia.

Poniektoré mená sú síce zaznamenané, vieme však o nich len veľmi málo – okrem mena a priezviska možno dátum a miesto narodenia či úmrtia. Ich osudy spolu s ich tvorbou sa však vytrácajú z pamäte. Takým je meno umelkyne Etelky Gimserovej, narodenej 14. októbra 1876 v Cinobani a zosnulej údajne v roku 1919.

Ďalšia žena na palete umenia bola Mária Feldsamová, narodená okolo roku 1900 vo Zvolene, ktorá žila v Lučenci a neskôr sa vysťahovala do Ameriky. Z jediného zdroja, ktorý nám o nej ostal, sa dozvedáme, že sa venovala maľbe a úžitkovému umeniu, teda tvorbe umelecky opracovaných kožených predmetov a textilu a v ich opracovaní si vytvorila vlastnú techniku. Článok z časopisu Nový Svet z roku 1930 sa ku nám dostal prostredníctvom jej lučenského príbuzného L. Feldsama, ktorý sa vo voľnom čase tiež venuje maľovaniu.

Ak by sa medzi vami, milí čitatelia, našli príbuzní/priatelia/známi spomenutých osobností a vedia poskytnúť informácie, resp. majú doma diela od spomenutých autoriek, budeme radi, ak nás budete kontaktovať, pretože je dôležité, aby sme ich pre budúce generácie zachovali v databáze našej kultúrnej pamäťovej inštitúcie.

V zozname novohradských umelkýň sa však nachádzajú aj také mená, o ktorých vieme trochu viacej, a to vďaka tomu, že si ich rodina, príbuzní alebo známi uchovali spomienky, diela a dokumenty, ktoré sú dôležitým základom pre ďalší výskum.

V tomto článku vám bližšie predstavíme dve nadané umelkyne z Novohradu, ktoré boli síce rovesníčky, avšak je málo pravdepodobné, že sa aj poznali. Jednou z nich je maliarka a pedagogička Ida Szilágyi (24. 3. 1922 Šíd –13. 12. 1999 Fiľakovo) z južného Novohradu a maďarskej národnosti, druhá národnosti slovenskej Jaroslava Fabríciová (3.12.1923 Ozdín – 5.5.2002 Bratislava) zo severnej časti tohto regiónu. Obe mali zhodou okolností akademické vzdelanie nedokončené z vlastnej vôle, i keď z rôznych dôvodov. Predsa ich však spája ženský osud, oddanosť vychovávaniu nastupujúcej generácie, čo im rozvíjanie vlastnej tvorby z časového a možno aj iného hľadiska zabrzdilo.

Ida Szilágyi sa narodila v obci Šíd pri Fiľakove 24. marca 1922 ako dcéra učiteľského páru pôsobiaceho v obci. Jej talent sa prejavoval už odmalička. Keď vyrástla, učila sa umeniu na kurze v Budapešti u akademického maliara Istvána Szőnyiho a Rezsőho Burghardta. Štúdium musela prerušiť kvôli príchodu sovietskych vojsk v roku 1944. Po vojne ju prijali na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, študovala pod vedením prof. Ladislava Čemického. Štúdium však prerušila, pretože v roku 1951 v povojnovom Československu znovuzriadili školy s vyučovacím jazykom maďarským, ktoré bolo potrebné súrne naplniť pedagógmi. Aj Idu Szilágyi vyzvali, aby sa ujala miesta výtvarného pedagóga vo Fiľakove. Rozhodla sa to prijať, čo znamenalo, že musela prerušiť štúdium. Neskôr diaľkovo vyštudovala odbor učiteľstvo výtvarnej výchovy a matematiky.

Nikdy sa však nevydala, jej deťmi boli jej žiaci, učila ich od 2. do 9. ročníka. Bola vynikajúcou pedagogičkou, svojich žiakov učila nielen základné výtvarné techniky, ale aj praktickejšie remeselnícke zručnosti, ako makramé či tkanie. Viacerí z jej žiakov sa stali tiež výtvarníkmi. Popri pedagogickej práci jej vlastná voľná tvorba ostala viac-menej záľubou, maľovala zátišia, krajiny, veduty a figurálne obrazy, kopírovala aj diela slávnych majstrov. Väčšinu svojich prác darovala známym, pre seba si nechala len niekoľko kresieb, malieb a štúdií.

Príbeh Jaroslavy Fabríciovej poznáme oveľa detailnejšie, a to nielen preto, že v roku 1988 mala výstavu vo vtedajšej Novohradskej galérii, ale aj preto, lebo sa o jej duchovnú aj materiálnu pozostalosť postarala rodina. Jej dcéra, tiež umelkyňa, sochárka, keramička a arteterapeutka Jaroslava Šicková-Fabrici vydala v roku 2021 knihu s názvom Ozdínska zelená, v ktorej z pohľadu dcéry opisuje spomienky na matku, rodinu a na detstvo. Cez jej láskyplný pohľad sa vynára postava intelektuálne založenej ženy, matky, ktorá ako sľubne začínajúca sochárka svoju kariéru nakoniec obetovala rodine.

Sochárka, maliarka, stredoškolská učiteľka Jaroslava Fabríciová, rodená Ďurišková sa narodila 3. decembra 1923 v Ozdíne. Ako talentované dievča sa výtvarnej tvorbe začala venovať už na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom pod vedením akademického sochára Františka Draškoviča. Po maturite sa zapísala na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave do Oddelenia maľovania a kreslenia. Učili ju významní umelci a profesori, akými boli Ján Mudroch, Gustáv Mallý, Dezider Milly, Jozef Kostka či Koloman Sokol. Jej sľubný talent dokazuje aj fakt, že po vojne v roku 1949 ju profesor Jozef Kostka pozval na novozriadenú Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Do rozvíjajúcej sa kariéry však vstúpila láska, kvôli ktorej sa mladá umelkyňa rozhodla opustiť štúdium v roku 1951. Vydala sa za právnika Ondreja Fabriciho, stala sa z nej matka, no naplno sa venovať sochárstvu v jej vlastnom ateliéri jej už život nedoprial. Tvorila busty svojich blízkych v provizórnom ateliéri, akým bol napr. kuchynský stôl, z ktorého sa jej raz už vymodelovaná socha dieťaťa zrútila a zničila.

Hoci sa Jaroslava Fabríciová počas svojho života musela vzdať technicky aj priestorovo náročnej sochárskej činnosti, aj tak ostalo po nej niekoľko pôsobivých prác. Dojímavý príbeh sa spája s bustou jej otca Pavla Ďurišku, ktorú modelovala v jeden celý deň a ktorú plánovala dokončiť nasledujúci deň. Model busty sa však druhého dňa už nedožil. Jeho portrét je však aj vo svojej nedokončenej podobe výrazný a pôsobivý.

Kvôli horeuvedeným dôvodom sa teda umelkyňa odvrátila od sochariny ku komornejšej tvorbe – kresleniu a maľovaniu. Jej námetmi boli najviac zákutia rodnej krajiny, portréty svojich milovaných a zátišia.

Mala 43 rokov, keď ovdovela a ako matka- samoživiteľka živila svoju rodinu z pedagogickej činnosti – v rokoch 1962 – 1981 učila na Strednej umelecko-priemyselnej škole, neskôr Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave. Prvú samostatnú výstavu mala už v pokročilom veku, v roku 1988 v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a Novohradskej galérii v Lučenci. Druhú mala opäť v Novohradskej galérii už post mortem v roku 2003 spolu s dielami dvoch dcér, Jaroslavy a Ľubice.

Článok napísala: Andrea Németh Bozó

Zdroje:

Dokumentačné fotografie – osobný archív Attilu Agócsa o pozostalosti Idy Szilágyi.
Digitális képarchívum: https://dka.oszk.hu/html/kepoldal/index.phtml?id=33659
Jaroslava Fabríciová: Ozdínska zelená. Terra Therapeutica, 2021
Reprodukcie diel J. Fabríciovej – rodinný archív
REKUS, regionálny mesačník, NOVEMBER 2013, 23. Ročník, 11. Č.
Mária Feldsamová. Nový svet (1930, roč. 5, č. 1, str. titulná, 4-7)